Thomas

            Pár dní pred Veľkou Nocou. Niekto to berie ako nádherný sviatok, kde Ježiš Kristus zvíťazil nad diablom, niekto ako malé voľno v pracovnom dni a iní ako prázdniny. Ja neviem ako to beriem, ale pravdepodobne to bude toto všetko v jednom koši. Naša Vedúca opäť vypeká, akoby pre celý vysokoškolský internát, dáva nám pokyny ako upratovať a mňa najčastejšie napomína, prečo dnes znova idem von a prídem v noci, a ako vysávať na Veľkú Noc. Reč Tela je dnes v práci! Konečne! Síce viem, že dnes asi príde skôr, ale aspoň chvíľu je doma vzduch čistý. Teraz som si nie celkom istý, či som spomínal niekedy Reč Tela, tento pseudonym dostala moja teta. Nemusí rozprávať, stačí že koná telom. Moja mama je v robote a asi sa modlí aby tam bola dnes dlho, lebo vie do čoho vstúpi. Do chaosu!

            Dnes som ostal doma ako holý konár medzi skalami a čakám kedy príde prvý orol a vyrýpe ma z neho von. Ako prvá rypla Vedúca tým, že sa spýtala kde dnes budem a či už mienim ostať aj doma. Áno, dnes som pravdepodobne doma, ale neručím tým. Neostal som. Dostal som za úlohu dať do poriadku jednu izbu s tým, že storočný koberec treba premeniť na nový tepovaním. Podarilo sa to aj keď mi to trvalo pár hodín, ale pozitívne bolo to, že už o 16-tej som bol vonku s Bohušom. Zhodnotil som dnešný deň príslovím: „Ako sa hovorí na gynekológií, je to na piču!“ Nervový pohár sa mi zaplnil za necelý 24 hodinový čas, tak som pomaly odlieval pomedzi moje slová. Objednali sme si niečo na pitie.

-         Nebolo by zlé kúpiť celú fľašu a trochu sa pripiť – povedal Bohuš

-         No nie je to zlý nápad, ale dnes ideme ešte do SND, tak si myslím, že by sme to mohli nechať nabudúce. – odpovedal som.

-         To máš pravdu, ale zas kto by to na nás spoznal?

-         Neviem. Ale nechcem aby ma vykopli z predstavenia z toho, že herci až na scénu cítili pár promile akostného alkoholu.

-         Tak si sadni úplne dozadu.

-         Vtipné, ale ty tam pracuješ a ľudia by to z teba cítili. Tak kašli na to, Dáme nabudúce. – ukončil som to a objednal som Colu light, malé pivo a pizzu.

Vypili sme, zjedli sme a prosili dopravnú situáciu o to, aby nám umožnila prísť na čas na miesto, kde sme sa mali dopraviť. Spomenul som si na to otrasné ráno a moja blbá nepozornosť zistila to, že dnes činohra hrala skoro ráno. Vtedy som si uvedomil, že som ešte vtedy počúval Vedúcu, ako do mňa hustí základy čistenia kobercov v pokročilom veku. Tak a ščuleky čo?! Zamyslel som sa a nadychoval sa Bohušovej cigarety.

-         Keď chceš, ostaň so mnou v robote. – povedal mi.

-         A čo tam budem robiť? – opýtal som sa.

-         Budeš so mnou a budeš sledovať ľudí, ktorí sa hrajú na vyššiu spoločnosť ako sme my. Stretneš Nemcov, Maďarov...

-         Tak dobre. Okolo 19-tej prídem za tebou. Máš tu nejakú knihu? – spýtal som sa.

-         Hej. Mám. Tú ktorú si mi požičal. Mexická Vlna od Matkina.

-         V pohode! Daj to sem a budem si čítať v bufete aj keď som to čítal XY. – odpovedal som a nasmeroval ma, kadiaľ sa dostanem do bufetu pre divákov.

Objednal som si znova Colu light, lebo Zero nemali. Neviem prečo, ale nejako sa im tá Zero buď strašne mína, alebo ju neobjednávajú. Ale to je jedno. Dá sa aj to aj to. Ale predsa...

            Sadol som si do pohovky, nalial som si a začal čítať. Viac som vnímal okolie ako knihu. Knihu som mal prelúskanú, tak sa moja pozornosť obracala na preskúmanie interiéru a personálu. Interiér bol útulný. Bol som tam sám a tak som si mohol všímať čokoľvek bez toho aby na mňa niekto zazrel s pomyslením, čo od neho chcem. Pravdepodobne ešte len otvorili, pretože obsluha nebola prezlečená, čo som si uvedomil až potom ako sa prezliekli. Nenapadlo by ma, že by mali mať na sebe niečo v podobe uniformy. Takže som tu prvý. Pomyslel som si a hlava mi padla ku knihe. Prečítal som si jednu kapitolu. Niekto vstúpil. Boli to Nemci. Keďže moja nemčina je ako tak na úrovni základnej školy, snažil som sa im rozumieť. Rozumel som. Chceli kávu, vodu, víno a platili okolo 160 korún. Posadali si a ja som pokračoval v čítaní. Neskôr vstúpila staršia pani. Tak isto to bola Nemka, ktorá rozprávala zreteľnejšie ako tí hostia pred tým a bola oblečená na môj vkus veľmi prirodzene a elegantne. Mala biely kabát a malú čiernu kabelku, do ktorej by sa nezmestila ani Nokia 3100. Objednala si kávu, usadila sa ku oknu a prezerala si západ slnka nad Dunajom. Pootočil som sa, aby som videl to čo asi vidí ona. Obloha bola červená, teplá a na mňa dopadali lúče pokoja. Znovu som sa začítal a asi po polhodine bola reštaurácia zaplnená ľuďmi, ktorí sa chystali na operu. Okolo 19-tej som sa zobral a išiel som vyhľadať ťažko pracujúceho hostesa. Počas predstavenia sme sa túlali po divadle a videl som, čo sa deje počas toho, keď sa zavrú dvere do sále. Ľudia, ktorí pracujú ako „hostesky“, sa prechádzajú, komentujú falošne tóny ak sa koná opera, alebo sedia v bufete pre hercov, spevákov a tanečníkov. Ja som sedel hore pri balkóne, kde bolo príjemne ticho a sem tam bolo začuť spev sólistu.

            V ten deň som mal nejakú pochabú náladu, ale jediné čo ma prebralo bolo to, keď sa predstavenie skončilo a na mňa sa vyvrhlo asi okolo 300 divákov. Všade rušno, niekde cudzia reč a ja som i uvedomil, že niekedy sa naozaj chováme ako ľudia. Na tvárach bolo vidno nadšenie z predstavenia a samé komentáre, názory a podobne.

            V noci, už na druhý deň som prišiel domov a ja som si uvedomil, že niekedy sme ako žiarovky. Ale my sme tie, ktoré si watty určujú sami. Ak by som si mal určiť dnešný watt tak ten bol asi 15. Niekedy svietime na 60tku a niekedy dávame stovky. Najhoršie je, že niektoré sú už vypálené a nedá sa s nimi robiť už nič. Čo potom s nami ak budeme tie, s ktorými sa už nedá nič robiť? Ani ja neviem. Ale viem jedno. Všetko má svoje medze a platí tu príslovie odtiaľ – potiaľ. Preto si musíme sami uvedomiť, čo je pre nás lepšie. Svietiť na stovke pre všetkých a tým šetriť iných a seba ničiť, alebo myslieť aj na seba a začať si ceniť svoje svetlo..?