Thomas

            Práve bolo 8,30h... To sa dá ešte ako tak nazvať, že sa dá... Ale pre koho? No pre mňa určite nie! Pes sa tlačil ku mne do postele a ja som mal pocit, že to je dačo iné len nie pes. V kuchyni nahlas hrali jubilantom, kde som sa dozvedel, koľko rokov spolu žijú manželia XY a že sa k blahoželaniu pripájajú aj Milka s rodinou a do toho všetkého búchala pravdepodobne „vedúca“ tĺčikom na nedeľné mäso. Asi rezne. Prebral som sa, no ale nevstal.

            Sestra ešte spala v posteli, mama sa preberala vo forme prehltnutia celovečernej tekutiny v ústach a pes na mňa hádzal pohľad, ktorý hovoril za všetko: „Vstávaj lebo dnes budeš mať tú potrebu v posteli!“ Ani neviem ako som sa obliekol, ale zrazu som mal na sebe veci ktoré som potreboval na to, aby som vyšiel na ulicu. Pes mi asistoval poskakovaním pri obliekaní mikiny a z reči jej tela som prečítal, že mi naznačuje ako jej je to jedno čo si oblečiem, ale teraz ide o ňu. Áno. Mám fenu, čo naznačuje, že asi tak dvakrát do roka má tie svoje sviatky. Tie dni keď ma TO, behá po celom byte v úžasných nohaviciach. Na chrbte to ma pripnuté gumičkou na vlasy a ten copík vysiela ako keby  signál do spoločnosti NASA. Možno raz tam chytí aj niečo lepšie... Napríklad FUN rádio.

            Vonku som stretol psičkárov. Boli tak od veku seniorov a malých deciek, ktoré si želali psa, ale prvú identitu starostlivosti zistili asi až po mesiaci a tak teraz sa zabávam na tom, ako viac trpí majiteľ, ako pes. Počasie sa konečne rysovalo na pekné a tak sa mi konečne nabudila lepšia nálada. Zabudol som na ranný pocit toho, že miesto toho mäsa vedúca tlčie mňa a na to, že zajtra ráno opäť stávam.

-         Beny!!! Beny!!! – niekto kričal. Zrejme na psa. Aj keď si mačku predstaviť s týmto menom neviem.

-         Dobré ráno. – odzdravila ma mladá pani v šiltovke a v celej športovej, nie šušťákovej, súprave od Adidas, ktorá sa asi teraz nasťahovala. Inak by som o nej vedel.

Pribehol ku mne asi metrový pes. Mal hnedú srsť a značne chcel zistiť pohlavie môjho psa. Konečne si všimol aj mňa. Pričuchol mi k ľavej ruke, sadol si a čakal na svoju pani. Bolo vidno, že Beny je po poriadnom krotení a v duchu som si pomyslel, že keby som ja mal takú pani, mohla by ma krotiť aj bičom. Konečne som sa skompletizoval a odzdravil som aj ja:

-         Dobre ráno. – a trápna pauza. - Máte pekného psa. – povedal som

-         Ďakujem! Vy tu bývate?

-         Hej, hej... Práve tu... – machersky som ukázal na panelák za mnou, aby mi tipovala aspoň na 19 rokov.

-         Tak to sme potom susedia. – usmiala sa a priviazala si psa. – Ja som Lucia. Môžeš mi kľudne  tikať. – podala mi ruku. Aj tam mala potítko od Adidas.

Podal som jej ruku a s mojimi malými očami som jej povedal svoje meno:

-         Ja som Tomáš a môžeš kľudne kričať moje meno ako toho Vášho, teda tvojho psa.

Zasmiala sa.

-         Hm, asi bola prehýrená noc čo? – spýtala sa

-         No ani nie. Ak je pre teba polnoc hodina kedy sa končí hýrnosť.

-         Aha. Tak potom zlé stávanie?

-     Tak by som to špecifikoval. Predstav si, že ťa ráno prebudí tĺčik na mäso a máš pocit, že to mäso si ty. – odpovedal som ešte s nevyliahnutou tvárou.

-         Aha. – zasmiala sa ešte výraznejšie ako predtým. – Tak to potom musí byť pani kuchárka.

-         Skôr pekárka nie? Tie predsa stávajú skoro ráno, aby bolo čerstvé pečivo...

-         To máš pravdu... – potvrdila.

Prešli sme celý areál okolo novostavby vedľa nás a prekecali sme každý krok. Psi sa konečne spoznali, Beny zistil, že môj pes je fena jak vyšitá a že mu nedá aj keby bol posledný pes na svete! Prišli sme ku v chodom, popriali si pekný zbytok dňa a ja som bol zas v mojom rodinnom kolotoči.

Psa ako vždy som utrel do rohožky aby to mal teda mala rýchlejšie za sebou a vošiel som do kúpeľne cez pani vedúcu kuchárku. Ani som nestihol rýchlo prejsť okolo mňa a:

-      V chladničke som spravila nátierku, sú tam aj nakrájane kolečka salámy a na obed budú REZNE! – všetko dôkladne naučené a povedané na jeden nádych.