Thomas

            Moja sestra je niekedy mrcha! Asi je to odo mňa hnusné takto to napísať, ale kto nemá súrodenca, ten to tak ľahko nepochopí. Ostatný viete o čom je alebo niekedy bola reč. Preto som napísal niekedy, lebo dnes ma mimoriadne prekvapila. Sestra mala vždy veľa kamarátov, ale vždy som si myslel, že to je len také chodenie po vonku a podobne. Má samozrejme aj priateľov, ale to čo spravila pre svoju kamarátku ma šokovalo. Obidve sa volajú Moniky. Menom budem nazývať tú jej kamarátku.

            Už som písal v jednej kapitole, ako sledujem deti, ktoré dostali psov na Vianoce a teraz len badám, ako sa premáhajú s ním ísť von. Teraz som bol svedkom čo sa deje v rodine, keď si uvedomia čo to znamená sa starať o psa. Aj ja mám psa a preto to dobre viem a chápem. Keďže Monika dostala psa a podotýkam, že nepatrí do kategórie, ktoré si to začali uvedomovať až teraz, ale jej rodina bohužiaľ áno. Je to smutné, ale reálna a bežná vec. Pes, rovná sa útulok.

-         Ako by som jej pomohla? – opýtala sa ma sestra.

-         Komu? – nechápal som.

-         Monike. Dnes som s ňou bola vonku a povedala mi, že jej rodičia dajú toho psa do útulku.

-         Čože?

-         Áno.

-         A to už prečo? – uvedomil som si, čo mi povedala a prezrel som si v pamäti toho malého psíka, ktorý ani nemal zuby nato, aby ma pohryzol.

-         Keď neboli doma, spravil bordel a niečo roztrhal. – smutne mi odpovedala.

-         A ďalej?

-         Čo ďalej... To je všetko.

-         Nič viac? Však to je bežné, že to pes spraví keď je ešte malý a sám.

-         Vieš komu toto vysvetľuj. Jej rodičom! – postavila sa a išla za ňou von.

Najprv som nevedel či sa mám nad tým  zamýšľať, alebo to nechať tak, ale skôr som to bral ako len malé nedorozumenie.

            O týždeň nato som sa dozvedel, že už našli novú majiteľku. Ani som netušil, že sa to zbehlo tak rýchlo. Tu dotyčnú osobu hľadala práve moja sestra, čo mňa prekvapilo. Hľadala ju celý týždeň, aby Monike nejako pomohla a aby ten pes nešiel do útulku. Zistila si o nej všetko. Kde býva, ako sa volá, koľko má rokov, ako sa zaručí, že toho psa nedajú tam, kde mal skončiť a podobne. Dnes mali psa odovzdať. Bolo asi sedem hodín večer a Monika sa so psom zastavila ešte u nás. Kľakol som si ku psovi a videl som na ňom, že cíti čo sa asi stane ale bola v ňom neistota. Bol ticho. Monika mala v očiach aj mimo nich slzy a kryla ich bielymi okuliarmi. Všetci sme sa zhodli, že to je lepšie ako keby mal ísť do útulku. Bude mať rodinu, priateľov a teplo domova. Monika sa ešte viac rozplakala a začala volať mame.

-         Daj mi mamu. – pravdepodobne jej to zdvihla jej mladšia sestra, o ktorej ani neviem ako to brala.

-         Počkaj. – bolo počuť v mobile.

-         Nerozmyslela si si to? – opýtala sa rázne a ani nežmurkla. Nebolo počuť takmer nič, len zvýšený hlas jej matky. Odpoveď sme prečítali z jej tváre. Silno zavrela oči, a vynorila sa kopa sĺz. Držala to v sebe ako len mohla a potom sa vyplakala. Nemohli sme jej inak pomôcť ako jej pomohla moja sestra.

Ako dopadlo odovzdávanie, ešte neviem. Ale viem, že určite sa to stalo a pes má nového majiteľa.

            Je pravda, že rodinu si nevyberiete, ale priateľov áno. Možno sa Vám zdá, že pes ako priateľ človeka je naozaj len povera, ale nemohol by som toto písať, keby som to sám nezažil na svojom psovi. Monika si toho havkáča obľúbila a robila čokoľvek, len aby jej ho rodičia nedali preč, ale niekedy vyššia vrstva je silnejšia ako názor dieťaťa. Preto si niekedy prehodnoťte čo je vlastne správne. Dať niekomu to, čo mu neskôr zoberiem, alebo radšej mu nedať nič, ako neskôr mu ublížiť... Toto sa dá apelovať na viacero spôsobov. Možno poznáte slovo láska. „Skús to so mnou. Možno ma začneš mať rád - rada“. Ale neskôr, keď mu - jej dáte najavo, že to s ním - s ňou nefunguje tak ako ste si to predstavovali a že ho - ju beriete ako kamaráta - kamarátku, vyvráti vám do očí, že ste ho - ju sklamali a podobne. Preto treba niekedy predvídať aj keď to niekedy netreba preháňať.   

           Viete ako sa to nakoniec s tým psom skončilo? Sestra sa vrátila s Monikou aj so psom. Nová majiteľka neprišla, nedala vedieť prečo, ale asi si to premyslela. Možno zistila, že má školu a že by ho zanedbávala. Toto je len moja predstava prečo si ho nezobrala a neprišla. Vážim si viac ľudí ktorí na rovinu Vám povedia: „Máš pravdu, nedá sa to...“ a podobne. To je jedna vec, ale druhá je, ako budú reagovať Monikini rodičia, keď sa dozvedia, že pes je späť. Bohužiaľ, neviem.