Thomas

            Konečne som sa vypratal z bytu. Od „vedúcej“ som dostal organizačný plán miest, kde sa mám vyhýbať, pretože po 22,00h je to tam nebezpečné. Vo výťahu som si pozrel čas a mobil vopchal do vrecka. „Tak a poďme do boja...“ - pomyslel som si. Nebola to fráza toho, že sa niečoho bojím, ale aby mi povedali: „Tomáš ty kokos...zmenil si sa na kladné individum.“  To bola len predstava ako by to mohlo dopadnúť, ale tešil som sa na nich. Zrazu som si spomenul na to všetko čo sme spravili. Napríklad vypočítali sme, koľko peny sa zmestí do jedného hasiaceho prístroju. Odpoveď bola šokujúca. Jedna celá chodba. Potom napríklad, ako vytopiť triedu bez toho, aby nám na to prišli. Ale to sa nám zatiaľ nepodarilo. Ale zas z jeden strany, konečne som zistil, kde sa nachádza ten skurvený mikrofón do ktorého hlásali naše školské rádio. Neviem prečo, ale k mikrofónom som mal vždy blízko. Nie je divu, že som skončil na škole kde som a kde som aj chcel ísť, a že som mal už vtedy za sebou odspievane prvé koncerty.

            Do cieľa alebo bodu, kde sme sa mali ta naša grupenbanda stretnúť, mi asi chýbalo cca štvrť hodinku a ja som stále hľadal nejaké výklady, respektíve zrkadlá, kde by som si obzrel znovu môj výzor, či všetko je tip top a dojem bol len ticho, pozeranie a otvorené ústa. Viem vyznie to sprosto, ale to som ja.

            Tak. Už som videl päť ľudí, ktorých som spoznal podľa hlasu a smiechu. Na otočenie sa späť som ani nemyslel a tak som prišiel jak veľká voda.

-         Astala vista bejbe! – rozostrel som náruč na baby ktoré som ani podľa výzoru nepoznal, ale keď som sa zameral na tvár spoznal som ich.

-         Tomááááš!!! – ani neviem ktorá zakričala skôr a už na mne viselo toľko báb, že som ani nevedel, že tie ďalšie sedeli vedľa na chodníku.

Zrazu nás tam bolo jedenásť. Čakal som menší počet, ale zas aspoň lepšie sa nám bude skladať na (ne)alkoholická nápoje.

-         Áno! Správne! To som JA! – snažil som sa dáko vypratať z tých rôznych vôni od avion, oriflem a neviem čoho ešte všetkého. – Pozor na vlasy!!! – zakričal som a už som počul rehot.

-         Nazdar neviem kto! – povedal Peťo. – Neviem kto si ale toto je mastné! – zasmial sa a podal mi ruku. 

-         Nazdarec! – podal som ju aj ja a okolo mňa sa utvoril koridor.

-         Kokos ty si musel pretiahnuť nejakú vizážistku. – zadrela Natália, tiež jedna veselá kopa. A zase smiech...

-         Nie, nie. Na toto som si prišiel sám. – poopravil som.

-         Tak ako ja vám decka poviem, že asi prišiel nový človek. Však ty musíš v tej Bratislave jebať jak veveričky v ruji. – zadrel Dávid.

-         Ani nie. Len prvú ligu. – zavtipkoval som a zase obímačky z neustálim rehotom!

Chvíľu sme na seba pozerali jak vyorané myši a ja som to prestrelilniečim čo sa mňa už týkať nemuselo:

-         Vy ste sa tiež vyšvihli vy nevinné škatuľky. – poznamenal som.

-         No tak vieš, len tak troška. – odpovedala mi Sisa, ktorá mala v sebe vždy elán aj keby mali padať orechy z brezy. Neviem čo ma napadlo toto prirovnanie, ale traktory sú už otrepané. – Ale Tošike ty si šokoval.

-         Ná šak ja vždy ne? – hodil som grimasu džigola a – A moja predvoľba je 0902 cica!

Takéto dialógy sme viedli až do podniku. Cesta sa nám zaplnila novými vecami, skutkami, hriechmi a novými vzťahmi a spomienkou na birmovku.

-         Doteraz neviem ako som spravil tu kokotskú skúšku. – spomenul si Martin, ďalší exot.

-         No to bude asi tým, že si sa z nej skoro posral. – uzavrela Tina.

-         Tina ty? A nadávka slabého pátosu? – neveril som.

-         No a? Však som nemohla skončiť ako posledná piča... – odstránila ma nadobro!

Neveril som čo s tej malej kopy vyšlo. Síce oblečená bola odvážne ale, že až tak sa jej jazyk vie spustiť...

-         No a že ja som sa zmenil a ja sa dozviem to, že Tina je už baba! – zamrmlal som.

-         Tomáško vidíš! Máš častejšie sa pozastavovať keď ideš okolo nás.

Asi tým myslela to, keď sa stretneme náhodne na ulici.

            Vošli sme do podniku. Ľudí tam bolo ako keby tam dávali všetko zadarmo a ja som si uvedomil, že nie som so svojimi priateľmi, ale s ľuďmi s ktorými som málokedy vyšiel von a teraz mi to vracajú. Vyrabovali sem si jeden stôl tipom toho, že či si môžeme prisadnúť a o desať minút to bolo naše. Typická naša taktika. Aspoň v niečom som bol doma a nelietal som medzi borovicami. Všetci sme si objednali velikánsky drink a zapili sme to, že Lucia neprišla. Mrcha jedna!

            Vedel som, že o nedlho príde chuť. Presne na to. Na cigaretku. Vyrabovali sme sa von ku vzduchu a miesto toho, čo ja idiot som si myslel, že fajčím len ja, Peťo, Martin a pár báb sme išli všetci. To keby som vedel tak ich nenútim ísť von. Ale potreboval som to a teraz zbadali, že ja mlčím. Prvýkrát som ticho. Kto vie na čo myslí. Nemyslel som na nič. Síce myslel. Myslel som na priateľov a ďakujem Bohu, že ich mám a že som mal túto triedu. Nadýchol som a s výfukom dymu som povedal:

-         Viete kto tu chýba okrem Lucií? – pozreli na mňa. – Naša triedna!