Thomas

            Konečne sobota! Deň ktorý ja považujem ešte za viac svätý ako nedeľa. Deň, kedy si myslím, že si môžem pospať najmä do obeda... No to bolo len v mysli. Bolo ráno, asi pár minút po siedmej. Keďže moja izba sa nachádza blízko chodby, kde sa nachádza malí prístroj ktorý vymyslel človek pre spojenie s druhou stranou, začala babka telefonovať so svojím bratom so stredného Slovenska.

-         No ahoj. No čo ako sa mi máš?...Ale?...Ale tak tu je pekne a vieš,...nie nezobudil si ma...

Dlhá pauza, kde som si myslel: „Bože ďakujem za výpadok spojenia!“

-         A Oľga sa má ako? Všetko v poriadku?... Nie neprší tu... Nie, niee... všetci sme už hore..

A to pri tom cela rodina spala ako keby bol práve prelom piatka na sobotu a ona sama bola ešte v košeli na spanie.

Celý rozhovor trval asi cca 30 min a keďže moja babka si mysli, že telefón pracuje pravdepodobne na princípe silného hlasu, prebudila všetkých živých a mŕtvych padlých pri výmene názorov s Hitlerom.  Ráno keď som stretol svojho bývalého spolužiaka ako venčí svojho psa, povedal mi len to, že je rád že sa dozvedel aké počasie je na strednom území Slovenska. A to ja bývam na samom vrchu paneláku a on na prízemí. Zasmial som sa a s očami ako veverička som hľadal hnedú guľu, ktorá sa snaží vyprázdniť malú žumpičku.

Otvoril som dvere, kde som si nabral zo zlej atmosféry zlého prebudenia do ďalšieho dňa. Psa som utrel do rohožky na topánky tak aby som to mal čo najrýchlejšie a nemusel každú nohu utierať handrou na zem. Vošiel som do kúpeľne ktorá bola náhodne prázdna a dal som sa do poriadku. Spustil som vodu a snažil som zo seba zmyť celý týždeň. Ale to neznamená, že som vodu nevidel od pondelka po nedeľu. Zaklopala mi teta, ktorú inak nazývame so sestrou hocijako, nie len Katka, aby som jej podal župan. Samozrejme, že som bol zamknutý aby vo vani nezbadala moje úžasne telo na ktorom pracujem už polroka a asi už vidno prvé črty chlapa. :oD Odomkol som a podal som jej cez pootvorené dvere to, čo chcela. Ozvala sa vedúca z kuchyni. Moja babka:

-         Ako sa môžeš zamykať? To nesmieš! Čo ak by si tam odpadol...

Cez zavreté a naspäť zamknuté dvere som nemohol zadržať hysterický smiech. Začal som sa smiať ako keby som prehltol pískajúcu hračku môjho psa.

            Asi po polhodinke som vyšiel a prvé čo bolo po vete dobre ráno bola otázka našej vedúcej:

-         Tak čo budeš jesť? – zamrmlala pri miešaní niečoho, čo malo byť asi na obed.

-         Mne to je už jedno... Aj tak budem musieť niečo, aby si mi nepokazila celý deň o inštrukciách o tom, ako budem mať žalúdočné vredy a o rok na to, ako odpadnem v zaparenej kúpeľni od teplej vody pri niečom nekalom...